Rimanská múdrosť v architektúre

Starovekí Rimania boli vynikajúci architekti a stavitelia.

 

Veľa experimentovali s vápnom a vyvíjali rôzne omietkové zmesi podľa svojich potrieb.

 

Tieto vápenné zmesi nielen dobre fungovali, ale aj vydržali a zachovali štruktúru budovy po stáročia.

Mesto Pozzouli sa nachádza v blízkosti sopky Vezuv. Miestni obyvatelia si všimli, že zmiešaním vulkanickej pôdy a úlomkov hornín do vápna rýchlejšie tuhne a na ich budovách vydrží dlhšie.

Marcus Vitruvius Polio, rímsky architekt a inžinier (1. storočie pred Kristom), neustále experimentoval s touto zložkou, až kým:

 

– Našiel správnu rovnováhu medzi trvanlivosťou svojej vápennej zmesi a šetrnosťou k stavebnej tkanine

– Urobil vápno odolné voči vode a soli, pričom je stále priedušné a pórovité.

– Mohol vybudovať OBROVSKÉ a silné stavby „na večnosť“

 

Tieto zložky sa nazývajú Roman Pozzolans, základná zložka rímskej technológie betónu (čo bola veda o miešaní vápna).

Existuje ďalšia často používaná prísada rímskej vápennej technológie: práškové tehly alebo terakota (v podstate hlinené črepy). Dnešní talianski majstri tieto ingrediencie označujú ako „Cocciopesto“.

 

Pridaním jedného alebo oboch vyššie k pôvodnej zmesi vápenného tmelu a piesku vznikne vápenná malta, ktorá pod vodou tuhne a pri ponorení ďalej tvrdne.

 

Rímska architektúra používala tieto malty v náročných prostrediach, ako sú kanalizácie, námorné prístavy, kúpele, akvadukty, z ktorých mnohé stoja dodnes.

Rímska múdrosť v architektúre je uznávaná už dlho. Tam, kde existuje architektonická výzva bez zjavného riešenia, sa ľudia neustále vracajú k rímskym koreňom: Ako to Rimania dokázali?

 

Skvelý príklad Romanovho príspevku k zachovaniu nášho architektonického dedičstva sa nachádza v meste Benátky.

 

Benátčania používajú rímsku vápennú omietkovú metódu odkedy existujú tehlové budovy v Benátkach (asi 1000 n. l.), aby chránili fasádu pred morskou vodou a súvisiacim poškodením soľou: použila sa tehlová prachovo-vápenná omietka (Cocciopesto) so zmesou mydla a oleja zapracovaného do pórov omietky.

 

Vďaka tomu bolo murivo vodoodpudivé a minimalizovalo sa poškodenie konštrukcie budovy soľou.

Technológia pomalého rozpadu vápna

Ako a Prečo

Tradičné suroviny neboli vždy ľahko dostupné. Pôvodná receptúra sa teda – žiaľ – zmenila okolo rokov 1500-1600, pričom sa namiesto nej pridal íl až do 20 % a teplota horenia sa zvýšila na 1200 °C, čím sa obetovala pórovitosť.

 

Pórovitosť vápna je cca. 52 % pri vypálení pri 900 °C, ale iba 10 % pri 1300 °C.

Masová výroba

Ten sa v súčasnosti nazýva Natural Hydraulic Lime (NHL) a bohužiaľ do značnej miery nahradil pôvodný mix, odkedy John Smeaton začal sériovú výrobu v roku 1750.

Človek neustále experimentoval s vypaľovaním vápenca pri stále vyšších teplotách a bol nadšený, že dosiahol stále pevnejší stavebný materiál. Pri 1450 C bol výsledným produktom cement, ktorý takmer úplne stratil svoju paropriepustnosť a stal sa jednoducho príliš tuhým na použitie v starých budovách. V roku 1920 cement nahradil vápno.

Kvôli tuhej povahe cementu spôsobujú prirodzené pohyby, zmeny teploty a vlhkosti trhliny a/alebo oddelenie od starých stien.

Naši stavební odborníci dôrazne neodporúčajú používať cement v starých budovách, ktoré boli postavené a/alebo omietnuté vápnom. Ich použitie by malo byť obmedzené na podlahy a akékoľvek iné práce by sa mali vykonávať s použitím vápna.

Ďalšie zaujímavé informácie o vývoji stavebných materiálov nájdete na našej stránke „Ako sme iní“ nižšie

V ČOM SME INÍ